germa.blog.sk

Narodila sa ešte v 19. storočí, ale nebola splodená v manželskom zväzku. Mama ju dala do výchovy svojmu bratovi, ktorý sa už staral o osem vlastných detí. Ona musela ísť ďalej slúžiť do metropoly našich južných susedov.

Vyrastala v malej dedinke a aj napriek tomu "biľagu" obklopená láskou, ktorú chudoba vedela dávať plným priehrštím. Po čase musela vypomôcť aj finančne a tak ju dali slúžiť. Tam sa naučila lepším móresom a vynikajúco variť.

Medzitým sa jej mama rozhodla merať ešte dlhšiu cestu preč z domova, nasadla na loď a odplávala do Ameriky. Spoznala mládenca, ktorému nevadilo, že doma má dieťa. Zobrali sa. Mládenec mal brata a tak sa rozhodli, že ho oženia. Najlepšie s poctivým slovenským dievčaťom. Matka si konečne spomenula na dcéru. Prišla a bola vydaná. Koho zaujímalo, že doma nechala milého? A došlo k zvláštnemu rodinnému spojeniu. Matka s dcérou si zobrali dvoch bratov.

Láska si časom našla miesto aj v ich vzťahu. Žili spolu krajšie, ako matka s otčimom. Splodili päť detí. Snívali o ďalších spoločných rokoch v ďalekej krajine, ktorá im bola domovom.

Matka s otčimom sa rozhodli vrátiť späť do rodného kraja. Peňazí mali dosť, aby kúpili obrovský kus pozemku. Nestačili naň. Znovu zavolali brata (dcéru), aby prišli pomôcť. Nechcelo sa im, mnohí ich odhovárali. Poznali tých dvoch. Vedeli, že radšej obracajú pohárik ako pokosenú trávu. Mladej dvojici sa predsa len zacnelo za domovom a vrátili sa späť. Pomôcť a byť sám sebe pánom.

Spočiatku bolo všetko ružové. Statok sa rozrastal a prosperoval, zamestnávali mnohých ľudí z mestečka aj blízkych dedín. Časom ostalo všetko na mladých a na ich deťoch. Starí popíjali a rozkazovali.

Jedného dňa brat (manžel) na poli umrel. Roztrhlo mu srdce. Mladá pani ostala sama s piatimi sirotami. A ostatná časť príbuzenstva začala na "starého pána" dorážať: "Predsa nebudeš chovať sviňu s piatimi prascami!" Do týždňa museli zo statku odísť. Nikoho nezaujímalo, kde sa podejú. Písal sa rok 1938.

Mestskí hodnostári jej ponúkli starať sa o ľudí v starobinci. Finančná odmena bola taká nízka, že by z nej v žiadnom prípade nevyžila. Dohodli sa ináč. Bude robiť za stravu, elektriku a ubytovanie. Bola spokojná, deti sa najedli, mali kde bývať. Na lepšie školy nedochodilo. Keď im chcela prilepšiť, chodila ešte vypomáhať k bohatým rodinám.

Po vojne, keď už štyri staršie deti boli vydaté a ženatí, ostala žiť s najmladšou. A žila u nej až do svojej smrti. Za svoju neľahkú prácu si nevyslúžila žiaden dôchodok - nedostávala predsa žiaden plat! Nikoho nezaujímalo z čoho bude žiť. Po viacerých rokoch jej predsa len niečo priznali - 160 korún!!!! V posledných rokoch svojho života už dostávala korún 550!!!

Už pred jej smrťou sa zvyšné štyri deti začali zaujímať, koľko našetrila.