Vždy som sa tešila na okamih keď ochoriem. Našťastie to bývalo často. Nie, nie som vadná. Tešila som sa na dlhé hodiny v posteli vychutnávajúc si rozprávky starej mamy. Mojej starkej. Starká vždy statočne "bojovala" s mojimi horúčkami, blúzneniami a pri mojej posteli háčkovala svoje prekrásne dečky, obrusy záclony... Starká ako od Boženy Němcovej: vlasy spletené vo vrkoči stočenom do uzlíka a s nevyhnutnými okuliarmi a neskutočnými ale aj reálnymi príbehmi a životnou nenahraditeľnou múdrosťou. Nezmestili sa do malej drevenej krabičky s klbkom priadze a tak museli von. Poobzerali sa po izbičke, či je pre ne dosť veľká. Niekedy zaliezli pod posteľ, aby ostali ukryté pred zvedavcami. Boli len moje, nikto ich nesmel počuť.Milovala som tieto príbehy. Ak moja choroba trvala dlhšie, čo bolo takmer pravidlom, tvorila starká už vtedy seriály. Doobedu jeden-dva diely, rýchlo navariť a seriál mohol pokračovať. V prestávkach sa ozývali z kuchyne kratšie útvary komického rázu.
Starká, tak rada by som bola zase chorá, keby si mohla byť tu so mnou. Rozprávala by si mi, čo nové tam hore? S kým si sa stretla? Ten tvoj Martinko, ktorý ťa tak skoro opustil a nechal samú s piatimi deťmi, ťa už určite vyobjímal! Rozprávaš aj jemu? Poď dolu, čakám ťa a priveď so sebou všetkých mojich milovaných. Budem vám rozprávať svoje skutočné rozprávky.
Alebo ich už poznáte?
Komentáre
je krasne