germa.blog.sk

Včera ma na inom blogu inšpirovala jedna blogerka k napísaniu mojich zážitkov s telocvikármi.

Ako som už spomínala, bývala som veľmi často chorá, z toho dvakrát tak, že ma už-už pochovávali. Z toho vyplynulo, že ma chovali ako vo vatičke - aj na radu pánov doktorov, pretože vtedy sa ešte liečilo týmto spôsobom. Si chorá - žiaden pohyb! A takto som prišla na ZŠ. Prvý stupeň bol vynikajúci. Teta učiteľka silnejšej postavy bola rada, keď si s nami zopakovala základné úkony typu predpažiť a spol. Ale zákonite musel prísť druhý stupeň!

Do školy prišla nová ambiciózna telocvikárka (oni sú všetci nejakí takí ambiciózni, alebo sa to zdá len mne?) a začala robiť poriadky. Ale robte poriadky s deckom, ktoré vyrastá vo vatičke a neustále sa mu prízvukuje aké je športové drevo! Snažila som sa zo všetkých síl a moje maximálne výkony, ba priam osobné rekordy, na ktoré si ešte dokážem spomenúť boli: skok do výšky - 95 cm, hod granátom - 9 m, beh na 100 m - okolo 2 minút, ak som sa pravdaže na konci nepozvracala! Tak som sa snažila aspoň na tých rozcvičkách, ale to sa nepočítalo. Podľa tabuliek som bola skutočne známkovo na päť mínus! Pretože som bola dobrá v ostatných predmetoch, vždy sa niekto zľutoval a dohovoril telocvikárke, aby mi tú dvojku dala a nekazila priemer.

Moja najbližšia rodina mala z mojich športových výkonov úžasnú "zábavu". Vychovali zo mňa jednu zakomplexovanú pubertiačku, ktorá musela samozrejme ešte absolvovať aj strednú školu. Tam to už bolo "o držku". Súdružka profesorka vôbec nemala rada študentky, len ich protipohlavie. A na takých drevách ako ja sa vybičovala k vrcholným rečníckym skvostom. Viem, že mám celulitídu pomaly už aj na jazyku, ale čo s tým. Ona mi to na každej hodine pripomínala slovami - tie Vaše jogurty, je mi z Vás na zvracanie, keď sa na Vás pozriem. Vy tu nemáte vôbec čo robiť! Keď som nesmela ležať na betóne, pretože sme cvičili na betóne (telocvičňu súdruhovia nepovažovali za potrebné postaviť!), vykrikovala po celej chodbe, aby som si nabudúce doniesla perinu a ležala na nej a papier od lekára si má pán doktor strčiť za klobúk. Toto boli skutočne moje nočné mory. Ale prežila som a tešila sa na vysokú školu, že tam už bude konečne pokoj!

Možno by bol býval, ale to by som nesmela ísť študovať k súdruhom do NDR! Mnohí si ešte pamätáte ich zanietenie pre šport. Našťastie (alebo nanešťastei) som sa pre moje "výkony" dostala do všeobecnej skupiny a bola som potrestaná tým jnajhorším spôsobom - museli sme robiť všetky disciplíny!!! Našťastie bol šport len prvé dva roky, tak som sa druhý rok hodila na materskú, že bude pokoj. Nebol, musela som absolvovať špeciálne hodiny, aby mi uznali ročník.

A ešte prišlo obdobie môjho krátkeho učiteľovania, kde som na strednej škole zažila telocvikárov, ktorí nepripustili pár študentov kvôli telocviku k maturite a museli prísť až v septembri! Ich problémy na poradách boli tie najdôležitejšie a o predmete ani nehovorím.

Som nesmierne šťastná, že som preskákala všetky hodiny telocviku a teraz si pekne v tichosti doma cvičím kalanetiku a rada tancujem a teším sa, že mi už nik nenadáva do športových driev.

Niekedy je také dobré drevo tiež nie na zahodenie.