germa.blog.sk

Chorá som bola od prvých mesiacov, ale to si samozrejme nemôžem pamätať. Už ako polročná som mala ísť na liečenie do Tatier. Zadúšala som sa vlastným dychom. Po predčasnej smrti dvoch detí sa moji rodičia rozhodli inak. Liečili ma psou masťou a vyliečili. O pár rokov neskôr si spomínam na krik mojej mamy: "Preboha, choď jej kúpiť truhlu!" Ten krik a neustále opakovanie tej istej vety ma prebrali. Vracala som sa z dlhého tunela. Bolo mi tam dobre. Určite tam nebola tma, to by som si pamätala. Tmy som sa veľmi bála. Viem, že tam svietilo svetielko a bolo mi tak príjemne. Pomaly som otvárala oči a kričala: "Nevypínajte to rádio!"

Kvôli mojim chorobám som často ležala v posteli a počúvala všetky rozprávky. Myslela som si, že aj ja hrám v takej rozprávočke a keď sa skončí, niekto vypne rádio. Bála som sa, že ho vypnú už teraz. Rádio  museli vyložiť vysoko,aby sa k nemu nedostal niekto, kto by ho vypol. Neskôr som v ňom počúvala aj všetky rozhlasové hry a vo svojom svete som sa cítila tou najväčšou herečkou na javisku život, obklopenou davmi ctiteľov. Ale vždy s pocitom strachu pred predčasným vypnutím.

Teraz už viem, že ma nik tak rýchlo "nevytočí! !

P.S. Oci, ďakujem ti, že si mi tú truhlu nešiel kúpiť.