Kamilka bola sestrička u mojej detskej lekárky. Chorá som bola viac ako zdravá a mojou prechodnou, ale dlhodobou adresou bola ambulancia detskej lekárky. Pred rokmi sa zvyklo vychovávať systémom zastrašovania. Bu,bu,bu - budeš zlá, dostaneš injekciu. Budeš zlá, príde bobo. Nesmieš byť zlá - vezme ťa kominár. Ak ešte budeš zlá, dáme ťa cigánom!!!
Kto by sa potom čudoval decku, že ziape ako pavián, len keď sa naň sestrička pozrie. A ona mala sklené oko, chudá ako tyčka do fazule a v tvári výraz zúrivej dogy. Ja som bola pomerne hlúpe decko, uznávam. Tabletky som neprehltla, medicínu vyvrátila a tak neostávalo nič iné okrem injekcií. Kamilka mala na mňa veľmi dôkladne premyslený systém - rozbeh od dverí, obrovský rozmach pažou držiacou nenávidenú injekciu a pripichnutie úbohej stvory na posteľ v ambulancii. Revala som na plné pecky ešte hodinu po a pri druhej návšteve už hodinu pred. Vtedy sme ešte jednohubky nepoznali, ale som si istá, že som sa stala ich predlohou. Párkrát som sa jej aj pomstila. Z príslušného svalu som vyrobila prvotriedy betón lámajúci ihly.
Neskôr mi stará mama rozprávala Kamilkin príbeh. Bola to krásna mladá deva, o ktorú sa mládenci bili. Na Jána bývalo zvykom páliť Jánske vatry a mládež sa do ranných hodín pri nich zabávala. Kamilka tam bola aj so svojim milým. Niekto z chlapcov zobral horiace drevo z vatry a začal sa ním oháňať takým nešťastným spôsobom, že Kamilke vypálil oko. Jej milý ju zanechal - nepáčila sa mu s novým okom. Ostala starou zatrpknutou dievkou.
Musím podotknúť, že podobné skúsenosti s ňou mali aj ostatné deti, ale tie nerobievali taký cirkus ako ja, takže aj jej reakcia bola miernejšia. Pamätám si na piatu triedu, keď nás prišla do triedy proti niečomu očkovať. Len čo som ju zazrela vo dverách, krvi by sa ma nedorezal. Revať som ale začala až pri pichaní. Samozrejme, že som v rade na injekciu stála posledná.
O odberoch krvi veľa nenapíšem. Len stručne - pri prvom ma držalo šesť ľudí a krv bral samotný primár na transfúzke. Nik sa na to nechcel podujať. Teraz je to už lepšie, len si potichu nadávam.
Ešte aj teraz, ako žena, ktorá má pol storočia za sebou, mám problémy s injekciami. Kričať začínam už pri pohľade na ne. Je to pre mňa jeden z najväčších strašiakov.
Kamilka pred nedávnom umrela v domove dôchodcov. Týmto sa jej ospravedlňujem za peklo, ktoré som jej počas života pripravovala.
Komentáre
ty máš
Normálne by som sa v prvej polovici aj rehotal, keby to v skutočnosti nebolo vážne.
A, medzi nami, asi sa časť tvojej osoby už zaživa prevtelila do mojej Nerváčky. Ako keby to bolo o nej. (jasné, preháňam, ale nie veľmi)
ďakujem
priznavam sa
Viem, že sa to nepatrí,