Trpela som nechutenstvom a moja starká v snahe o záchranu rodu bola taká úžasná, že mi robievala na pol plechu pri štrúdli pre zvyšok rodiny aj tvarohovú štrúdlu bez hrozienok pre mňa. Bola určená len a len pre mňa. Zjedla som tak jednu tretinu.
Tak som sa naučila, že hrozienka nie sú potrebné pre život. Žila som vo vatičke, dostala som, čo bolo treba. Raz aj poriadnu , fakt poriadnu facku od života. Vtedy som si spomenula na hrozienka. Prečo práve ja? Iní si celý život vyberali tie svoje hrozienka a prečo si ja musím všetko zlíznuť?
Život išiel ďalej a naučil ma milovať aj hrozienka. Ujedala som ich s veľkou vzácnosťou. Najprv mi nechutili, pomaličky ma ich naučili po kúsku prijímať a vychutnávať, až som im prepadla a chcela mať hrozienka každý deň. Aj to som sa naučila, že to nejde. Prejedia sa.
Teraz si ich po kúsku opäť znovu užívam a vychutnávam o to viac, o čo menej ich je.
Komentáre
ak moja nechuť na sladké
Je to zlé,